Škola
Čo je daseinsanalýza
Psychoterapia fenomenologicko-hermeneutická metódou a ontologicko-antropologická zameraním. Ctí jav ako to, čo sa ukazuje samo zo seba.
- Martin Heidegger Sein und Zeit · 1927
- Ludwig Binswanger 1881–1966
- Medard Boss 1903–1990
- Gion Condrau 1919–2006
Kľúčové slová
1.1.: Zakladatelia: Binswanger, zakladateľ v oblasti deskriptívnej psychiatrie,
Boss, zakladateľ psychoterapeutickej metódy a pokračovateľ Condrau, zakladateľ daseinsanalytickej psychoterapeutickej školy
1.2.: Daseinsanalýza ako psychoterapia sa zakladá na ontológii Martina Heideggera
1.3.: Naladené porozumenie heideggerovskému zmyslu Da-sein 1.4.: Fenomenologická antropológia a prístup (Husserl) 1.5.: Heideggerova hermeneutická fenomenológia v „Bytí a čas“ 1.6.: Otázka po „bytí“ 1.7.: Základné pojmy:
| Nemecky | Anglicky | Francúzsky | Portugalsky |
|---|---|---|---|
| Sein | Being | Être | Ser |
| Dasein | Being-There | Être le-là | Dasein (Ser-ai) |
| In-der-Welt-Sein | Being-in-the-world | Être-au-monde | Ser-no-mundo |
| Entwurf / Geworfenheit | Project/Thrownness | Projet / Déréliction | Projeto/ Ser-lançado |
| Sein-zum-Tode | Being-towards-death | Être-vers-la-mort | Ser-para-morte |
| Sorge | Care | Souci | Cuidado/cura |
| Zeit | Time | Temps | Tempo |
| Ereignis | Event | Evénement-appropriant | Acontecimento apropriativo |
| Gelassenheit | Detachment | Laisser-être / Sérénité | Serenidade |
| Lichtung | Clearing | Eclaircie | Clareira |
| Offenständigkeit | Openness | Apérité | Abertura |
| Entschossenheit | Resoluteness | Résolution | Resolução |
| Frei-Sein | Being-free | Être-libre | Ser-livre |
Dejiny a zásady
Na začiatku 20. storočia sa viacerí mysliteľia odvážili vysloviť obavu, že moc prírodnej vedy zatieni, ba rozdrví základný rozmer psychoterapie, ktorý má korene v otázke „Kto je človek?“. Základy položila Daseinsanalytik Martina Heideggera v Sein und Zeit (Bytie a čas) (1927). Analytik Da-sein (ako onoho tu bytia) má za úlohu ukázať, že svet nie je iba súhrnom všetkých predmetov stojacich oproti nejakému ja či subjektu, čo je predstava položená karteziánskym myslením a základná pre prírodné vedy. Heidegger ukázal, že svet nie je prístupný bez predchádzajúcej vzťahovosti človeka k nemu. Ľudské Da-sein je onou prítomnou otvorenosťou pre svet, vždy už k nemu vzťahovanou, umiestnenou v ňom tak, že naň odkazuje vo vykonávaní každého konania. Z toho vyplýva, že človek je telesne (leiblich) prítomný a umiestnený vo svojom svete. Heideggerova Daseinsanalytik žije ďalej v myslení a praxi klinikov ako Daseinsanalýza, vďaka zakladateľovi daseinsanalýzy, psychiatrovi Ludwigovi Binswangerovi (1881-1966), ktorý pomocou fenomenologickej metódy starostlivo ukázal, ako ideológia prírodných vied a spôsob myslenia na nej založený nepostačujú na to, aby vydali počet z ľudskej skúsenosti a správania, a míňajú špecifickú povahu ľudského existovania. Medard Boss, švajčiarsky psychiater (1903-1990), ktorého možno pokladať za prvého predstaviteľa daseinsanalýzy ako terapeutickej metódy, vždy zreteľne odlišoval Daseinsanalýzu od Daseinsanalytik (časti Heideggerovej fundamentálnej ontológie). Treba to opakovane zdôrazňovať: daseinsanalýza nie je priamou aplikáciou heideggerovských pojmov v rámci klinickej činnosti. Daseinsanalýza hľadá zmysel existencie každého človeka v jeho jedinečnej osobnej skúsenosti. Terapeutický dosah daseinsanalýzy spočíva v porozumení tomu, ako sa fenomén ľudskej existencie ukazuje vo svojom prijímaní toho, čo je, tak ako je. Také porozumenie vedie k novému druhu klinickej činnosti. Boss vydal Heideggerove Zollikonské semináre, ktoré zaznamenávajú študijné stretnutia pre psychiatrov a študentov medicíny. Dielo je míľnikom v dejinách a rozvoji daseinsanalýzy. Semináre majú za východiskovú otázku: čo znamená existovať? Medzi ďalšími preberanými pojmami sú empirická existencia, skutočnosť, objektivita, rozľahlosť ako vlastnosť priestoru, čo znamená zaujímať priestor, vnímanie, pojem hmotného tela (Körper), vlastné telo človeka (Leib) a telesný fenomén (Leibphänomen), a sloboda. Gion Condrau (1919-2006) bol v roku 1971 spoluzakladateľom a riaditeľom Daseinsanalytického inštitútu pre psychoterapiu a psychosomatiku. Inštitút neskôr vošiel do povedomia ako Zürišská daseinsanalytická škola. Condrau sa vzdelal v psychiatrii, neurológii a filozofii. Daseinsanalytikom sa stal po výcvikovej analýze u Medarda Bossa a v rokoch 1959 až 1969 navštevoval zollikonské semináre Martina Heideggera. Vo svojich početných publikáciách sa Condrau sústredil na uskutočňovanie Heideggerovho myslenia v klinickej a psychoterapeutickej práci a rozvinul daseinsanalytickú teóriu neurózy a psychosomatiky založenú na zásadách fenomenológie. V roku 1990 založili Condrau a zürišská skupina Medzinárodnú federáciu daseinsanalytickej psychoterapie (IFDA).
Alice Holzhey rozvinula nový daseinsanalytický prístup k duševnému utrpeniu, takisto založený na Heideggerovej existenciálnej antropológii v Sein und Zeit, avšak zahŕňajúci významné vhľady Kierkegaarda a Sartra. Táto podoba daseinsanalýzy sa opiera o psychoanalýzu, no rozhodujúcim objavom Sigmunda Freuda dáva existenciálny zmysel. K psychopatológii pristupuje cestou existenciálnej hermeneutiky, ktorá odkrýva človeka ako „trpiaceho vlastným bytím“. Aj výklad snov je poňatý hermeneuticky.
Teória a metóda
Daseinsanalýzu možno chápať ako podobu psychoanalýzy s fenomenologicko-hermeneutickým prístupom a ontologicko-antropologickým zameraním. Presahuje vedecký model psychoanalýzy, obmedzený na spredmetnenie ľudskej existencie. Jej základný postoj vyžaduje najvyššiu úctu k fenoménom samým (fenomén sa chápe ako to, čo sa ukazuje samo osebe ako to, čo sa nám zjavuje). Vedená fenomenologickým vhľadom Edmunda Husserla, že čokoľvek „je“, ukazuje sa v sebe a zo seba, sústreďuje sa daseinsanalýza na fenomény ako na základ zmyslu v ľudskom živote. Tie sa zjavujú vo faktickom uskutočňovaní pacientovho bytia-vo-svete, ako vystupuje do popredia. Nosným základom a jadrom daseinsanalytickej terapie je druhý človek (Da-sein) vo svojom vzťahu k terapeutovi. Od samého začiatku sú daseinsanalytik a daseinsanalyzand vtiahnutí do prapôvodného spoluľudského vzťahu, v ktorom každý z oboch prispieva svojím dielom. Obaja sú zapojení do diania, ktoré určuje rozvoj ich vzájomného vzťahu, vedie daseinsanalyzanda k samostatnosti a ukazuje mu jeho miesto vo svete. Východiskom daseinsanalytického porozumenia ľudskému utrpeniu je existencia človeka. Existencia neoznačuje iba výskytové bytie cítiacej bytosti (predmetu), ale vlastný spôsob bytia človeka ako k svetu vzťahovaného Da-sein. Naladenia sú spôsoby rozpoloženosti, ktoré bezprostredne otvárajú vzťah k svetu, často tým, že sa človek odvracia od vlastného bytia sebou samým. Tak sa v úzkosti (jednej zo základných podôb rozpoloženosti) ukazuje možnosť už nemôcť byť ako strach z nebytia (z ničoty) a obava o vlastnú existenciu. Sny sú dôležitou oblasťou terapeutického skúmania v daseinsanalýze. Na rozdiel od psychoanalýzy nevyžaduje daseinsanalýza preznačenie sna predpokladom želania v jeho základe. Sen sa berie tak, ako sa ukazuje, ako súčasť bytia-vo-svete. Daseinsanalytici nerozlišujú zjavný obsah sna od takzvaných latentných myšlienok. Vo svojej metóde sa daseinsanalýza usiluje zodpovedať každému jednotlivému ľudskému Da-sein. V nadväznosti na Heideggerove vhľady vidí daseinsanalýza existenciu človeka ako oblasť otvorenosti Da-sein voči všetkému, s čím sa stretáva. Daseinsanalýza chápe bytie ľudského Da-sein v mnohosti spôsobov jeho prítomnosti ako otvorenosť pre svet. Taká prítomnosť zahŕňa otvorenosť pre neprítomné práve tak ako pre prítomné, pre to, čo je minulé, i pre to, čo je budúce, čo dohromady tvorí plný časový rozsah človeka. V daseinsanalýze ide o to oslobodiť človeka od akéhokoľvek narušenia tejto otvorenosti, to jest jeho pravdy ako neskrytosti (Unverborgenheit) bytia. To oslobodzuje pre bytie sebou samým v spolubytí a v bytí jeden pre druhého.
Liečba
Vzhľadom na svoje základné porozumenie človeku je daseinsanalýza vhodná na liečbu všetkých podôb duševného a psychosomatického utrpenia, ak je klient motivovaný, pripravený a schopný čeliť vlastnej existencii a jej konfliktom. Vývinové poruchy, ktoré zabránili plnému naplneniu možností vzťahovania dostupných pacientovi, sa prejavujú v neurotických, psychosomatických a psychotických poruchách. Úlohou daseinsanalyzanda je nechať sa vojsť do „priestoru“ vzťahu, ktorý sa otvára, aby v terapeutickom vzťahu ďalej dozrieval. Cieľom daseinsanalytickej terapie je, aby človek mohol zostávať optimálnym spôsobom otvorený svojmu svetu, čo umožňuje slobodné, za seba zodpovedné existovanie odkrytím jeho Da-sein a jeho dynamiky. Základnými otázkami sú jeho bytie či nebytie, život a smrť, ale aj bytie sebou samým práve tak ako starosť o seba i o druhých, otvorene byť prítomný z hľadiska druhého (spolubytie), a otvorenosť pre okolitý svet (Umwelt), to jest pre všetko neľudské, živé i neživé, s čím sa stretáva. Daseinsanalytická psychoterapia chápe duševné a psychosomatické utrpenie ako spôsoby obmedzeného a neslobodného existovania vzhľadom na okolitý svet a tiež na Mitwelt (svet s druhými). Pre daseinsanalýzu majú duševné príznaky zmysel, ktorého osvetlenie vedie pacienta k nemu samému a k dôvodu jeho utrpenia. Úlohou daseinsanalytického terapeuta je: • získať vhľad do žitých a telesných spôsobov, ktorými sú nesené možnosti bytia (existenciály) dané každému človeku a konštitutívne pre jeho existenciu; a • odpovedať vo svojej uvoľnenosti (Gelassenheit) rozvíjajúcemu sa vzťahu k daseinsanalyzandovi.
V tomto okamihu dejín psychoterapie ponúka daseinsanalytický prístup najveľkorysejší prístup k ľudskej existencii, prístup, ktorý sa neobmedzuje na prírodovedecký postoj ovládajúci toto pole od jeho počiatkov.
Organizácia
Daseinsanalýza sa prevádzkuje vo viacerých krajinách sveta. Každá z nich má národné združenie, ktoré spravuje výcvik a supervíziu praktizujúcich. Medzinárodná federácia (IFDA), pridružená k Európskej asociácii pre psychoterapiu, zastrešuje národné združenia. Účelom federácie je objasňovať a udržiavať vlastné črty daseinsanalýzy, podporovať zakladanie národných združení a poskytovať im zásadné smernice praxe, „podporovať výučbu a výskum v oblastiach daseinsanalytickej fenomenológie, antropológie a daseinsanalytickej terapie, usporadúvať semináre, prednášky, kurzy a zjazdy, podporovať vedecké publikácie a recenzie kníh daseinsanalytického zamerania a nadväzovať kontakty s inými školami psychoterapie a filozofie.
Daseinsanalytická psychoterapia
Autor: Gion Condrau
Prof. Dr. Gion Condrau
Daseinsanalýza vďačí za svoj vznik a rozvoj duchovnej obnove v dôsledku oboch svetových vojen. V oblasti psychiatrie sa v dvadsiatych rokoch dalo do pohybu hnutie, sčasti vyvolané diskusiami okolo freudovskej psychoanalýzy, sčasti vedeckou nespokojnosťou s tradičnou, systematizujúcou klinickou psychopatológiou; hľadalo nové porozumenie základom ľudskej existencie a jej poruchám. Zvlášť jednostranné, prírodovedecké zameranie psychiatrie a psychoterapie bolo predmetom ostrej kritiky. Z toho vzišla takzvaná „antropologická“ psychiatria, ktorú začali významní bádatelia ako Ludwig Binswanger, Viktor von Weizsäcker, Viktor von Gebsattel, Eugène Minkowski, Erwin Straus, Rollo May, R. D. Laing a ďalší.
Ludwig Binswanger (1881-1966) sa pokladá za skutočného pôvodcu daseinsanalytickej psychiatrie. Spočiatku však, v nadväznosti na svoje intenzívne štúdiá Husserlovej fenomenológie, nazýval svoj bádateľský smer „fenomenologickou antropológiou“. Od roku 1941 dával pre svoj nový vedecký prístup prednosť názvu „daseinsanalýza“. V tom čase bol Binswanger už rozhodujúcim spôsobom ovplyvnený dielom Martina Heideggera, zvlášť jeho knihou „Bytie a čas“, vydanou roku 1927. Hlavné dielo Ludwiga Binswangera „Grundformen und Erkenntnis menschlichen Daseins“ (základné podoby a poznanie ľudského Dasein) vyšlo roku 1942. Nasledovala celá rada publikácií o daseinsanalýze, o jazyku a správaní schizofrenikov, ako aj štúdie o melanchólii a mánii. Treba spomenúť, že Binswanger bol ovplyvnený aj Sigmundom Freudom, s ktorým udržiaval celoživotné priateľstvo, hoci nesúhlasil s hlavnými tézami psychoanalytickej teórie.
Po druhej svetovej vojne sa v Zürichu utvorila škola daseinsanalýzy odlišná od Binswangerovej. Jej prvoradým záujmom bolo praktické uplatnenie Heideggerovej fenomenológie v teórii neuróz a v psychoterapii. Medardovi Bossovi (1903-1990) sa podarilo osobne zaujať Heideggera starosťami psychoterapeutov a prinútiť ho k účasti na príslušnom výcvikovom programe. To viedlo najprv k diskusii a kritike metapsychológie freudovskej psychoanalýzy a analytickej psychológie C. G. Junga. Kým bol Boss vo svojich prvých daseinsanalytických publikáciách zjavne pod vplyvom Ludwiga Binswangera, pomerne náhle sa od neho dištancoval. Roku 1957, po konferencii v Madride, uverejnil Boss rozhodnú kritiku Freuda, Junga a Binswangera, ktorá bohužiaľ viedla k rozkolu medzi oboma vedcami. Binswanger sa cítil zradený tak Bossom, ako aj Heideggerom, a odvtedy sa viac odvolával na Husserla, kým Boss mal podporu Heideggera, s ktorým rozvinul osobné a vedecké priateľstvo. Kým Binswanger otvorene odmietal inštitucionalizovať svoju „psychiatrickú daseinsanalýzu“ a sústredil sa na základný výskum (skôr než na psychoterapeutické hodnoty), založil Medard Boss spolu s Gionom Condrauom roku 1970 Švajčiarsku spoločnosť pre daseinsanalýzu a roku 1971 Zürišský inštitút pre daseinsanalytickú psychoterapiu a psychosomatiku, neskôr známy ako Nadácia Medarda Bossa. V rokoch 1959 až 1968 navštevoval Heidegger Bossa v Zollikone, kde konal slávne, po celom svete známe „Zollikonské semináre“. Roku 1984 bola v Zürichu založená Švajčiarska profesijná federácia pre daseinsanalýzu.
Daseinsanalýza ako psychoterapia sa teda zakladá na ontológii Martina Heideggera a na jeho fenomenologickom pohľade na existenciu človeka ako na oblasť otvorenosti Dasein voči všetkému, s čím sa stretáva. To znamená, že ľudské Dasein je zásadne otvorené a slobodné vnímať neskreslene všetko, čo sa samo odkrýva zo svojho významového obsahu. V tomto ohľade sa fenomenológia líši od dualistického svetonázoru prírodných vied, ktoré sa napokon zakladajú na filozofii Reného Descarta, podľa ktorej existuje nepreklenuteľná priepasť medzi ľudskou mysľou a merateľnou hmotou.
Taký pohľad na povahu človeka vedie nutne k novej antropológii, to jest k vede odpútanej od čisto prírodovedeckej redukcie, ale práve tak od metapsychologických špekulácií. Kým biológia môže uchopiť len čiastkovú stránku ľudskej existencie, metapsychológia pozitivistickej školy — z daseinsanalytického hľadiska — opúšťa pôdu viditeľnej skutočnosti.
To má dôsledky pre terapiu. V istom zmysle možno daseinsanalýzu vidieť ako ďalšie rozvinutie psychoanalýzy. Vonkajší rámec zostal viac-menej nezmenený. Existujú však podstatné rozdiely ohľadom výkladu príznakov, symbolov a snov. V týchto oblastiach postupuje daseinsanalýza fenomenologicky; zaobíde sa bez kauzálno-genetických výkladov a namiesto toho sa intenzívnejšie pýta na zmysel a významový obsah pozorovaných fenoménov. Daseinsanalýze ide o videnie (sehen), nie o vysvetľovanie (erklären). Dôležitosť a zmysel tohto „videnia“ sa prejavujú v teórii neuróz a psychosomatických chorôb.
Niet pochýb o tom, že myslenie Martina Heideggera ovplyvnilo psychoterapeutickú teóriu a prax v miere, ktorú nemožno obísť (pozri Gion Condrau: Martin Heidegger’s Impact on Psychotherapy, New York, Viedeň 1998). Zürišská škola daseinsanalýzy mnohokrát skúmala možnosti prekladu slova „Dasein“ do iných jazykov, zvlášť do francúzštiny a angličtiny. Dospeli sme k záveru, že „Dasein“ ako také stráca každým pokusom o preklad svoj vlastný zmysel. Rozhodli sme sa preto ponechať pojem „daseinsanalýza“, aby sme ju odlíšili od takzvaných existenciálnych, interpersonálnych či humanistických psychoterapií, lebo odkazuje jedine na ontologickú analytiku Dasein Martina Heideggera. Pravda, keď hovoríme o teórii a praxi, pohybujeme sa na vedeckej, nie filozofickej pôde; ale ako sám Heidegger vždy tvrdil a ako opakovane vyslovil v čase svojich seminárov v Zollikone, každá veda má korene vo filozofických predpokladoch. To platí pre prírodné vedy rovnako ako pre každý iný vedecký prístup, aj keď tieto korene nie sú výslovne uznávané či spomínané. Daseinsanalýza sa v súlade so svojím celkovým pohľadom usiluje prekonať karteziánsky dualizmus subjektu a objektu, a tým aj dualizmus psychiky a somatu. Potiaľ nehovoríme o psychogénnych či somatogénnych chorobách, hoci daseinsanalýza pre vzájomné porozumenie pojem „psychosomatika“ dosiaľ podržuje. Daseinsanalytický prístup k ľudskému utrpeniu je fenomenologický. Fenomenológia, ako ju Heidegger vymedzuje (na rozdiel od Edmunda Husserla), nie je otázkou vedomia, ale otázkou vhľadu, čo znamená, že sa zdržiava výkladov a necháva fenomény hovoriť samy za seba. V tomto ohľade sa, pravda, líši od psychoanalytických či jungovských teórií, hoci prevzala niektoré praktické odporúčania, zvlášť od Freuda.
Novodobí vedci, psychiatri, psychológovia a lekári väčšinou stratili zo zreteľa skutočnú dôležitosť zjavného. Často prehliadajú bohatstvo toho, čo možno bezprostredne zakúsiť, a sústreďujú sa na to, aby čo najrýchlejšie dospeli k nepriamemu, na pozadí založenému teoretickému vysvetleniu všetkého, s čím sa stretávajú, čím robia predmet svojho skúmania vypočítateľným a tým aj reprodukovateľným. Proti tomu stojí fenomenologický čiže existenciálno-analytický prístup, ktorý zdôrazňuje jednoduchú skúsenosť vnímaných fenoménov. Zotrváva pri samotnej veci, ktorá sa má preskúmať, a usiluje sa vždy uchopiť jej zmysel výslovnejšie. Je tak vynikajúcim spôsobom „objektívny“ či skutočný. Právo na osobitné postavenie v oblasti psychiatrie, psychológie, psychoterapie a psychosomatiky vyplýva z toho, že všetky tieto vedy majú zásadne do činenia s človekom. Menej než čokoľvek iné možno človeka rozložiť na vypočítateľné veličiny. Prednosť existenciálno-analytickej vedeckej metódy v týchto oblastiach má svoj ďalší základ v povahe neurotického, psychosomatického a psychotického spôsobu choroby. Tá sa vo svojej podstate nezakladá predovšetkým na spočítateľných veličinách, ako by tomu bolo, keby sa ňou zaoberali prírodné vedy. Možno jej porozumieť jedine vhľadom do nevypočítateľných kvalít vždy iných, narušených, rozhodujúcich a neslobodných vzťahov jednotlivého pacienta k možnostiam jeho sveta. To, pravda, nevylučuje, ale zahŕňa, že metódami prírodnej vedy možno v existencii ľudí zdravých i chorých nájsť údaje užitočné a somaticky významné. Touto metódou však nikdy nenájdeme špecificky ľudský dôvod zdravia a choroby.
Zjavne nie je správne — ako sa občas robí — stavať existenciálnu analýzu ako „filozofiu“ proti psychoanalýze ako „vede“. Obe sú vedami o človeku, obe takpovediac „antropológiami“; obe patria k psychiatrii, psychológii a psychoterapii. To platí aj v čase, keď užšie lekárske významy pojmov „choroba“ a „zdravie“ boli rozšírené sociologickým hľadiskom. Dnes sa psychiatri, psychológovia a psychoterapeuti neuspokojujú s obyčajným formulovaním teórií. Čoraz viac sa pýtajú na zmysel a význam toho, čo je choré a má byť uzdravené. Aby objasnili vzťah tela a duše a pokúsili sa uniknúť slepej uličke dualistického spôsobu nazerania na život, sú nútení radiť sa s filozofmi, aby lepšie vnímali existenciu človeka. Každý pokus vysvetľovať človeka a konať s ním, vrátane psychologických a lekárskych vied, sa opiera o predpoklady, ktoré sú filozofické a predvedecké.
Zohľadnením týchto filozofických predpokladov sa zakladá kvalita praktickej práce psychiatra a psychoterapeuta, lebo ich práca je zaiste ovplyvnená ich spôsobom porozumenia svetu.
Slovník
Pojmy, v ktorých sa táto práca odohráva, zostávajú nemecké. Škola dospela k záveru, že preklad neprežijú.